Stratená

Ostala som stratená. 
Nie vo veľkomeste. Nie na púšti. Nie v mori. Vo vlastnej hlave.  
Nechápala som vlastné myšlienky. 
Chcela som sa ich zbaviť, ale držali sa ma ako kliešte a zarývali sa stále hlbšie a hlbšie. 
Dostala som strach. 
Nebolo to normálne, čo na to povedia ostatní? 
Prestanú sa so mnou rozprávať? 
Začnú sa ma báť? 
Nepoznala som odpovede na tie to otázky a to ma desilo zo všetkého najviac. 
Nevedela som sa z toho vykľučkovať. 
Tá situácia bola pre mňa úplne nová. 
Nemohla som to nikomu povedať. 
Hanbila by som sa za seba. 
Cítila som sa ako špina. 
Bola som hlúpa. Predsa som nezabila. Neoklamala. Nepodviedla. 
Len som sa hlúpo zaľúbila do nesprávnej osoby. 
No možno nebola nesprávna, ale tá najsprávnejšia zo všetkých. 
Neviem. 
Už nad tým nerozmýšľam, ale keď príde ten čas, myslím, že budem musieť na tú odpoveď prísť.