Unesená

Trasú sa mi ruky. 
Nedokážem napísať jednu súvislú vetu bez toho, aby som sa nepomýlila. Je to pre mňa ťažké, ale nemôžem si to nechať pre seba. Ľudia musia vedieť, čo sa dialo za tými dverami. Vy to musíte vedieť. Vždy ste tu pre mňa boli. Ja som zmizla. Nenáročky, ale zmizla. Vytratila sa z vašich životov a už nikdy vás nevidela. Chýbate mi! Všetci. 

Teda dovoľte mi, aby som vyrozprávala svoj príbeh. Kedysi som dúfala, že ak niečo napíšem bude to mať šťastný koniec. No nie všetky priania sa splnia, niektoré ani náhodou. 
Nerada by som sa opakovala, ale bol to ozaj obyčajný deň. 
Letný deň. 
Letné dni, dni, keď môžeš všetko. Žiješ si bezstarostný život a užívaš si ho plnými dúškami. 
Teda aspoň ja som to tak robila. 

Vyšla som z domu na slnečnú ulicu. Leto bolo teplé až príliš. 
Psa som nechala behať po tráve, veď nebol tu nikto komu by to vadilo. 
Ulica bola prázdna. Dumbo oňuchával každý jeden strom, no mne to nevadilo. Nikam som sa neponáhľala. Išla som svojou cestou ako vždy. 
Domy zmizli a nahradili ich stromy, ktoré vytvárali príjemný chládok. 
Sadla som si pod moju jabloň a sledovala jediný malý mráčik, ktorý sa lenivo vznášal vysoko nado mnou.  
Začala som poklipkávať očami, no z polospánku ma vytrhol Dumbov štekot.  Približovali sa ku mne tri osoby. 
Nepoznala som ich. Začala som sa dvíhať a ťahala som Dumba preč. 
Nikdy som nemala rada takých ľudí. Boli proste zvláštni.  
Pridala som do kroku, no oni sa stále približovali. 
Začala som utekať. Dumbov štekot naberal na intenzite. 
A o sekundu na to vyleteli všetky vtáky zo stromov. 
Ozval sa len výstrel a štekot utíchol. 
Vedela som, že nemôžem zastaviť, ale spravila som to. 
Posledné, čo som videla bol môj mŕtvy Dumbo. 
Oni ho zabili, pre nič. 
A mňa poslali rýchlikom na miesto horšie než peklo.

Nohy mi oťaželi. 
Nebolo to spôsobené dlhou chôdzou či behom. 
Bola som spútaná na mieste kde čas stál. 
Neviem koľko som tam trčala. 
Bola tam len tma, plesnivý chlieb a špinavá voda. 
Chcela som zomrieť. 
Nechcela som, aby niekto otvoril tie dvere. 
Bála som každého zvuku, ktorý ku mne doliehal spoza steny. 
Snažila som sa len spať a modliť. Čakala som na zázrak, ktorý neprišiel.

O niekoľko dní sa tie dvere predsa len otvorili. 
Stáli v nich tí istí chlapi, čo ma sem odvliekli. 
Vecne mi lámanou angličtinou oznámili, že ma predali. 
Vytiahli ma na ostré slnko a hodili do ľadovej vody. 
Dotýkali sa ma cudzie ženy, ktoré sa snažili zo mňa zmyť špinu posledných dní.  Keď sa im to nakoniec podarilo prezliekli ma do akejsi tuniky a zavreli do auta. Potom som len vnímala krajinu naokolo. 
Nič povedomé. Dokonca aj vzduch tu bol úplne iný. 
Nedokázala som sa nadýchnuť. 
Nakoniec neviem či to bolo spôsobené úzkosťou alebo strachom. 
Deň vystriedala noc a ja som upadla so nočných môr. 
Prebudila som na úsvite. 
V diaľke som videla more. 
Teraz som si bolo na sto percent istá, že už dávno nie som doma.  
Auto zastalo na pumpe. 
Ani som nestihla pomyslieť na útek a už ma chytali. 
Bola som zúfalá. 
Cesta bola nekonečná. 
Nakoniec sme dorazili do malého starého mesta.  
To mesto mi pripomínalo pevnosť, z ktorej nebolo úniku a mala som pravdu.

Dnes je to asi týždeň, čo som nezvestná. 
Dali mi do ruky papier a pero, nech píšem svoj životný príbeh. 
Asi ma len chceli zamestnať, aby som sa opäť nepokúsila utiecť. 

Prvý pokus nedopadol dobre. 
Chytili ma ani nie kilometer od mesta. 
Udreli ma. 
Nie rukou.  
Bičom mi zjazvili telo. 
Sľúbili, že ak to spravím znovu bude to horšie. 

Spravila som to aj po druhé.  
Povedali, že po žeravej tyči, ktorá zanechala stopy na mojej tvári prídu už len guľky do hlavy. 
Ešte stále sa mi trasú ruky. 
Ak to niekedy nájdete, buďte si istí, že písanie toho to bolo pre mňa odľahčenie udalosti. 
Prišlo mi to skôr ako vymyslený príbeh než moje vlastné súkromné peklo.

Každé mesto potrebuje na čele svojho vládcu, kapitána, v tom to prípade kráľa s neobmedzenou mocou. 
Horšie než diktatúra.

Aká bola moja úloha v tomto všetkom? 
Bola som jeho.. 
Všetko. 
Čo povedal, to bolo pre mňa ako sväté prikázanie. 
Nebudem škvrniť tie to stránky písaním o tom čo všetko som zažila, ale verte mi neboli to pekné veci.  
Prichádzajú. 
Idú si po mňa. Musím končiť a slúžiť.

Viem, že toto sú moje posledné minúty. 
Som odhodlaná to spraviť. 
Jednu vec som sa na tomto mieste naučila a to zbaviť sa strachu. 
Viem, že ako náhle sa rozbehnem zastrelia ma a budem.. 
Nie som tak silná osoba, aby som čelila týmto veciam. 
Už nedokážem žiť. 
Možno ma hľadáte, ale neviete kde máte hľadať. 
Je tu tá chvíľa, keď sa mi má celý život premietnuť pred očami. 
Vidím moju rodinu, mojich priateľov a teba!  
Nie tak zreteľne ako pred dvoma mesiacmi, ale stále mám v hlave tú spomienku. 
Spomienku ako si mi deň pred únosom povedal, že ma ľúbiš. 
Že ma ľúbiš tak veľmi, že ma nikdy neopustíš. 
Plačem. 
Nechcem na to myslieť, lebo ty máš tú silu prinútiť ma nespraviť to, čo sa chystám urobiť. 
Povedal si, že ma neopustíš, ale ja som to nepovedala. 
Keby som to spravila, tak možno ešte žijem. 
No nedá sa. Nevládzem. 
Musím. 
Musím pretože ťa tiež ľúbim. 
Pokladám pero. 
Zbohom. Navždy. 

Po prečítaní jej slov ma zaplavil smútok. 
Nebol nečakaný, ale priveľký.  
Nikdy nikomu nič nespravila a stalo sa jej to najhoršie, čo sa stať mohlo. 
Ako jej najlepšia priateľka, takmer sestra mám povinnosť povedať vám ako to celé dopadlo.  

Našli ju presne dva mesiace po jej zmiznutí. 
Doplavila sa k nám v čiernom vreci. Bola zohavená  hrozným spôsobom.  
Keď som zbadala jej tvár akoby som zomrela spolu  ňou. 
Po pohrebe mi jej rodičia podali do ruky jej zápisky. 
Mala ich ukryté pod tými zdrapmi oblečenia, ktoré na nej ostali.  
Pre jej rodičov boli tieto slová príliš bolestivé, trhalo im to srdcia na kusy, keď čítali, čo ich jediná dcéra musela prežiť kým našla pokoj. 
Ona len chcela, aby sme vedeli, čo tam prežila. 
Chcela, musela sa podeliť o svoju bolesť, pretože sama na ňu nestačila. 
Vzali jej všetko. Ostali z nej len.. 
Nedokážem to napísať. 
Nechcem, aby si ju ľudia tak pamätali. 
Chcem, aby vedeli, že to bola silná osoba. 
Vydržala tak dlho. 
Bojovala za svoj život a ak si niekto myslí, že to vzdala tak sa mýli. 
Nikto by to na jej mieste nevydržal dlhšie. 
Chcela žiť pre svoju rodinu, priateľov a jeho.

Všetci sme zdrvení. Aj keď už ubehlo veľa času.  
Dnes je to desať rokov od jej pohrebu. 

Ten deň sa stal najčernejším dňom našich životov. 
Áno, trpeli sme už od prvej chvíle, čo zmizla, ale teraz sme ju videli pred sebou v rakve a mŕtvu. 
Už neexistovala nádej, že sa vráti a bude živá a zdravá. 
Jej život skončil. 
Boli tam stovky ľudí. Od najbližších až po ľudí, ktorí ju poznali len z videnia. 
Aj tým stála za to, aby sa s ňou prišli rozlúčiť. 
Bol to najsmutnejší pohreb, aký sme kedy kto zažili. 
Niekedy si myslím, že netrval len hodiny, ale mesiace. 
Ľudia stíchli. 
Vrava na školských chodbách utíchla. 
Bolo počuť len dážď, ktorý sa spustil. 
Šum vetra znel ako plač. Smiech som dlho nepočula. 
Nikto nemal chuť sa smiať. 
Poznali ju, poznali jej príbeh. A aj jeho koniec.  
Prestali sme komunikovať. 
Každý  mal len sklenený pohľad. 
Svet ostal smutnejším miestom. Bez nej sme nemali možnosť žiť. 
Spolu s ňou odišli naše mládežnícke sny. Z detí sa stali dospelí.  

Neviem ako dlho to trvalo, no niečo sa stalo. 
Snívalo sa mi o nej. V sne sa smiala a smiala. 
Nebolo vidno žiadne stopy po jej únose.  
Bola to ona v celej svojej kráse a dokonalosti. 
Ráno som vytiahla staré fotografie, ktoré som predtým schovala. 
Ostala som prekvapená. Jej úsmev tam bol. 
Nezmizol, nestratil na sile. 
Ešte stále dokázala zlepšiť moju náladu. 
Začala som sa na svet pozerať inak. 
Znova som vyvesila jej fotky. 
Po dlhej dobe som mala pocit, že môžem opäť dýchať.  
Povedala som to ostatným. 
Slnko vyšlo spoza mrakov. Smiech sa vrátil. 
On sa mi priplietol do cesty. 
Miloval ju, teraz miluje mňa a ja jeho. 
Tak nejako viem, že by to tak chcela. 
Spojila nás a dáva na nás pozor. 
Prehováram rovno k tebe. 
Ďakujem ti za najväčší dar aký si mi mohla dať. 
Šťastnú rodinu. 
Ďakujem, že si tu vždy bola pre mňa. 
Prepáč, že som tam nebola vtedy s tebou. 
Možno by to celé dopadlo inak. 
Ty by si žila. 
Bola by si so mnou. S nami. 
Prepáč. Musím končiť. 
Myslím, že je na čase nechať ťa ísť. 
Dala si mi už všetko, čo si mohla. 
Nájdi svoj kľud.  
Zbohom. Navždy.