štvrtok 27. októbra 2016

bolesti

Trhá ma vlastné telo.
Jedna časť tam, druhá inam.
Jedna sa upína k minulosti.
Tá druhá smeruje k budúcnosti.
No budúcnosť tiež bolí.
Nie je taká..
Ako mala byť.
Čo je horšie?
To čo bolo?
To čo bude?
Bolí ma to rovnako.
Pri jednom som bolesť už zažila.
Pri druhom ma to ešte len čaká.
No neminie.
Som v stave, keď viem čo sa stane.
Vyzeralo to inak, no dostalo ma to.
Budúcnosť ma dostala skôr než prišla.
Minulosť mi ukázala slabé záblesky.
Že snáď všetko bude v poriadku.
Bol to klam.
Chvíľkové zaváhanie.
Znovu som ju nechala vstúpiť do môjho života.
Do môjho krehkého zničeného srdca.

Trhá ma vlastné telo.
Nedokáže si vybrať menšiu bolesť.
Obdive bolia rovnako.
Nech ma pustia.
Ja už nechcem viac bolestí.
Je to až tak veľa, keď žiadam..
Žiadam len trošku ľahší život.
Ba žiadam len, aby mi niekto otvoril oči.
Aby mi ukázal správnu cestu.
Ja už nevládzem chodiť po tých zlých.
Točím sa v kruhu, z ktorého nie je úniku.
Žiadam len o tretiu cestu, kde tie bolesti nestretnem.
Kde nebude ani minulosť, ani budúcnosť.
Žiadam o cestu prítomnosti.
Ktorá nebude bolieť.
Ktorá mi dokáže, že život za to naozaj stojí.
Zbavte ma ich prosím.
Pošlite tie bolesti preč.
 Nevydržím už dlho.
Za chvíľu sa stretnú.
Minulosť sa prepojí s budúcnosťou.
A to bude môj koniec.
Ťažko zvládnuť jednu, nie to dve.
Prosím.
Zastavte to.
Uneste ma odtiaľto niekam preč.
Kde nebudú.

Vlastné telo ma trhá na kusy.
Jedna časť tam, druhá inam.
Už ich cítim.
Šliapu mi na päty.
Už ma majú.
Už ma dostali.
Roztrhali mi telo na kusy.

Viac nie som. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára