facebook náš každodenný

Prezerám si staré veci do školy a narazila som na našu domácu úlohu asi z tretieho ročníka.

Opíšte facebook. Tak znelo zadanie. 

Do tej úlohy som sa pustila s nadšením, ktoré som už dlho nezažila pri robení žiadnej veci. 

Vtedy mi to prišlo ako najlepšia úloha ever.

Aktuálne neviem či sa mám na tom smiať alebo začať plakať. 

Nie, že by som sa správala podľa toho textu, ale žiaľ veľa ľudí takých je a to je naozaj smutné. 

Dúfam, že sa do tohoto stavu nikdy nedostanem.

Facebook naozaj NIE JE cesta.

Kedysi som si pod modrou farbou predstavila takú tú klasickú nebíčkovú farbu, dnes je to facebook. Alebo ako by som povedala po svojom  Závislosť . Ráno vstanem  ,,čekujem‘‘  fejsbučik.  Samozrejme musím dať nejaký vhodný  status, nad ktorým rozmýšľam vyše desať minút.  Nakoniec zo mňa vylezie niečo v štýle: ,,Ráno? Nič pre mňa.‘‘  S nechuťou, ktorú predstavuje môj status pokračujem v mojom každodennom rituály.  Každých päť minút pri hocijakej činnosti mi skĺzne pohľad na displej mobilu a keď nevidím novú správu alebo upozornenie moja nálada klesne pod bod mrazu. Cestou do školy si veľavýznamne pustím hudbu, ktorá otriasa celou ulicou. Zrazu zbadám krásny rozkvitnutý strom plný ružových kvetov. Snáď by si niekto nemyslel, že pri ňom neodfotím jednu z mojich povestných selfie a nezavesím ju na facebook, kde mi okamžite chodia lajky a komentáre aký je ten strom krásny. Asi im nedošlo, že som chcela počuť chválu na seba a nie na strom.  Nastupujem do električky, ktorá je plná ľudí, ktorí neuveriteľne rýchlo ťukajú do svojich telefónov. Stavím sa, že aj oni aktualizujú svoj status z: ,,Som doma.‘‘ na ,,Na ceste do školy.‘‘ Ja som to spravila už dávno. Nechápem, čo im to trvá tak dlho. Keď som rozmýšľala ako sa vyhnem telesnej ,aby som nemusela cvičiť prišla mi správa. Spolužiačka mi píše, že sedí o osem miest za mnou. Odpisujem jej, že sa mi nechce vstať a tak si zbytok cesty píšeme ako sa nám nechce cvičiť na telesnej. Spoločne sme vystúpili  a namierili si to do školy. Po ceste sme si stihli spraviť aspoň zo päť spoločných fotiek. No skôr než sme si jednu z nich dali na titulnú fotku, museli sme sa spýtať spolužiačok, ktorá je najlepšia. Teda, ktorá fotka má tendenciu mať, čo najviac lajkov. Cez hodiny sme museli naše facebookovanie obmedziť,  no aj tak sme si všetci navzájom stihli olajkovať nové statusy: ,,V škole.‘‘ Cez prestávku sedíme v lavici ja a moja spolusediaca a ona sa chce so mnou rozprávať? Neviem kde to žije, umlčím ju a píšem jej rýchlo správu na facebook. V jej okamžitej odpovedí stojí: ,,Pôjdeš so mnou bufetu?‘‘ Ja len neveriacky krútim hlavou a rozmýšľam prečo mi to nenapísala na nástenku, aby to videli všetci. Aby som jej dala najavo, že som urazená poslala som jej len odpoveď bez smajlíka. Pochopila, lebo o pár sekúnd mi zabzučal mobil s upozornením, že som bola označená v statuse, ktorý znel asi takto: ,,S láskou do bufetu.‘‘   Mala som chuť ju vystískať, no miesto toho som jej poslala srdiečko a smajlíka.

Po škole som bežala domov, aby som sa mohla pripojiť na domácu wifi a zbytočne si nemíňala mobilný internet. Facebook míňa veľa megabitov, mali by vymyslieť niečo, aby bol úspornejší. Skontrolovala som si nástenku a mohla som sa v kľude naobedovať. Samozrejme po chvíli mi začali chodiť správy od spolužiačok. Museli sme predsa prebrať dnešný deň v škole. Veď sme vďaka facebooku zistili, že sa rozišiel ten chalan s tou babou, čo si aktualizuje status každú minútu. Nedivím sa mu očividne to preháňala. Nikoho nezaujíma, čo robí.  To je akoby  som ja stále písala, čo práve robím. Smiešne. A ďalší známy má otras mozgu. Chudák mali by sme mu poslať facebookovú nálepku s kyticou.  Po prebratí všetkých tém som si mobil odložila aspoň na meter odo mňa. Chystala som sa totiž učiť. Po necelej polhodine som už hrala Candy Crush. Cestou na tréning som sa odfotila doma pred zrkadlom . K fotke som dala super popis: ,,Zas tréning.‘‘  Po tréningu som musela odpisovať asi na tonu správ. Čo tí ľudia nerobia nič iné len facebookujú? Po večery som mohla konečne sadnúť za počítač. Rozhodla som sa zmeniť si profilovku. Túto mám už skoro týždeň. Zobrala som si foťák a fotila sa asi hodinu a pol kým som si našla vhodnú fotku. S radosťou a očakávaním som ju pridala a čakala. Minúta, dve a už sa to rozbehlo. Bola som šťastnejšia a šťastnejšia pri každom ďalšom lajku. Ich počet sa vyšplhal na úctihodné číslo. Mala som tých ľudí tak rada. Musela som im to dať najavo. Môj posledný dnešný status.  Zistila som úžasnú vec. My sa predsa vôbec nepotrebujeme rozprávať, prejavovať si city. Nemusíme sa stretávať, načo? Veď sa vidíme na fotkách. Máme väčší prehľad o živote iných než o tom svojom.  A takto by to malo ostať. Ďakujeme Facebook.