stalo sa

Slová ako slzy. Slová ako útecha, ktorá neprichádza. Slová použiť môžem, slzy nie.

Iróniou sa stal sám môj život.

Písať o nešťastnej láske a všetkých strastiach života a pri tom ich neprežiť.

Až doteraz. Až do kým si mi nezlomil srdce.

Neverila som tým slovám. Neverila som, že niekto dokáže byť tak zlomený, 

že nedokáže dýchať. Nedokáže myslieť, nedokáže absolútne nič.

Neverila som, že je to možné.

Až do kým si mi nezlomil srdce.

Bolesť? Áno. Prázdnota? Áno. Uzmierenie? Ale kdeže. To je len pre tých silných.

 Ja sa topím.

Topím sa hlboko vo vlastnej hlave, z ktorej niet úniku. 

Aspoň zatiaľ.

Byť pesimistom má určité výhody. Myslíte si, že vás už nič nedokáže sklamať.

Omyl. 

Bolí to ešte viac.

Tupá bolesť, ktorá berie kyslík z pľúc.

Bolesť, ktorá prevŕta telo až z neho nič neostane. Nie telo, dušu.

Tú moju.

Nie som prvá, ani posledná.

Je to prvý krát. 

Bol si priateľ. Bol si všetko.

Boli sme priatelia. Bola som len priateľka. Nič viac a nič menej.

Nič viac a nič menej.

Samota? Áno, prosím.

Už navždy? Možno.

Pesimista vždy len pesimistom ostane.

Teda vy možno nie.

To len ja.