zvony

Už dlho sa nerozzvučali zvony. 

Príliš dlho boli ticho. 

Nehybné. Zaprášené.  Tiché.

Tie zvony mali kedysi meno. 

Meno, na ktoré si dnes už nikto nespomenul. 

Bolo to tak krásne meno.

V hlave sa mi vynárali spomienky. 

Hľadala som v nich tú správnu. 

Našla som ju. 

Zvony Radosti. 

Tak sa volali. 

Nespomenula som si však prečo sa na ich názov zabudlo. 

Prečo prestali byť ľudia šťastní.  

Prečo? 

Prečo mi ich ticho trhalo telo na kusy? 

Prečo som chcela spasiť celý svet, aj keď bolo na to neskoro? 

Nikto moju pomoc neprijal. 

Uzavreli sa hlboko do seba. 

Ostala som tu sama. 

Bez priateľov, rodiny či náhodných okoloidúcich. 

Zmizli. 

Ticho ich pohltilo. 

Pohltilo ich pretože zabudli byť šťastní. 

Zabudli aké to je, keď človeka od radosti hreje pri srdci. 

Ich srdcia boli bezhybné ako zvony.  

Umlčané zlou dobou. 

Možno to nechceli, možno áno. 

Možno túžili po úplne odlišnom živote, ale nevládali bojovať proti každodenným problémom. 

Premohli ich. 

Úplne. 

Už dlho sa nerozzvučali zvony. 

Už sa nikdy nerozzvučali.