Mrznem.
Temnota.
Pohlcuje ma.
Nevnímam.
Všetko ostalo zahalené pod
rúškom tmy.
Beznádej je jediný pocit, ktorý dokážem precítiť na plno.
Telo
znehybnené smútkom.
Už nedokážem ani dýchať.
Mrznem.
Pľúca zamrzli. Zimou, ktorá mi
berie všetko.
Zimou, ktorá berie životy.
Jedna taká zima ma zničila. Volala sa smútok.
Smútok, ktorý ma naplnil.
Nemal tu byť. Mal byť ďaleko odo mňa.
Toto sa nemalo
stať.
Nemal mi vraziť ľadové kusy do tela.
Nemal ma zničiť, nie zvonka, ale
zvnútra.
Dotrhal ma na kusy.
Neostalo mi nič.
Neostalo nič, čo by ešte
dokázalo fungovať.
Srdce pod ťarchou prasklo ako bublina.
Rozsypala som sa.
Beznádej, jediný pocit, ktorý dokážem precítiť na plno.
Blčím.
Ako oheň, ktorý dokáže zničiť všetko.
Domy, mestá,
životy, sny.
Jeden taký oheň zničil mňa.
Volal sa hnev.
Načisto ma pohltil.
Nedovolil mi obzrieť sa za životom. Nestihla som sa rozlúčiť.
Zhltol ma na
jedno sústo.
Boli to sekundy či hodiny?
Dni či mesiace?
Ako dlho mu trvalo kým
ma rozožral?
Kúsok po kúsku.
Kúsok po kúsku zo mňa ubúdalo a nikto si to
nevšimol.
Stávala som sa chladnou.
Chlad vzbĺkol.
Nemožné u iných,
u mňa sa to proste stalo.
Zo začiatku to boli len plamene oblizujúce mi
päty.
Hriali ma.
Myslela som si, že život stojí za všetky
tie problémy.
No
zmýlila som sa.
Plamene rástli, ničili všetko dobré vo mne.
Stala som sa
nepriateľom svojich priateľov.
Nespoznávali ma a ja som nespoznávala ich.
Boli to len ľudia.
Minulosť, ktorú som si nevedela jasne predstaviť.
Mizla mi
spred očí.
Jediné, čo som videla bola žiarivo oranžová farba.
Horúca, ničivá,
neskrotná..
Blčím.
Hnev ma ovládol úplne.
Toto je ten povestný koniec života.
Odsun na druhú stranu.
Na stranu, z ktorej nie je návratu.
Na stanu
zbabelcov, ktorí len dokázali utiecť.
Pridávam sa k nim.
Nevládzem.
Veď
som už zhorela.
Nepotrebujem tu byť.
Stláčam tú malú poistku.
Nazývajú ju tuším
spúšť, nespomínam si.
Padám.
Nevidím.
Nepočujem.
Nevnímam.
Zhorela som
do tla.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára