Vždy nejako bolo.
A bude.
Hovorila som si.
Veľa vecí sa menilo.
Miesta, ľudia, zvyky..
Čas ubiehal.
Starla som.
Mala som šťastné chvíle.
No aj tie smutné.
Dobré aj zlé časy.
No akosi som bola s tým všetkým vyrovnaná.
Vždy som sa totiž mala kam vrátiť.
Vždy som mala svojich ľudí.
Svoje spoluhráčky.
Mojich volejbalových parťákov.
Či bolo najlepšie alebo najhoršie.
Prešla som dverami telocvične a všetko ostatné
ostalo vonku.
Bol to každodenný únik zo sveta.
Ten najobľúbenejší.
Dobre nie vždy sa mi chcelo.
Nie vždy som bola nadšená, že nikam nemôžem chodiť.
Nadávala som a často.
No bola to moja súčasť.
Neoddeliteľná.
Kto ma poznal, vedel čo ku mne patrí.
Vedel.
Boli to najlepšie roky môjho života.
Najkrajšie spomienky.
Najlepšie kolektívy.
Druhá rodina, ktorá tu vždy bola.
Vždy.
No všetko raz skončí.
Príde chvíľa, keď sa tam už nevrátim.
Keď ich opustím.
Keď budem sedieť a budem cítiť v sebe prázdno.
Prázdno, ktoré už nikdy nič nevyplní.
Tá chvíľa už prišla.
Koniec.
Koniec jednej krásnej etapy.
Môžem len dúfať, že to, čo príde bude aspoň z polovice tak dobré.
Tak ako sa hovorí.
The End.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára