Písanie bolo vždy niečo, čo mi pomáhalo v ťažkých chvíľach.
Unášalo ma do miest, v ktorých som sa cítila lepšie.
Svet zmizol a ja som mohla vytvárať ten vlastný. Aj keď bol zväčša smutný, plný plaču a bolesti, mala som ho často krát radšej, lebo bol len môj.
No dnes je to o niečom inom.
Dnes je to rok odkedy nás opustila jedna úžasná žena, ktorá pre mňa znamenala veľa.
Mám šťastie na skvelú rodinu, človek by bol povedal, že viac nepotrebujem, no ja som aj tak dostala možnosť spoznať moju druhú mamu.
Ako si to osud prial, na strednej som spoznala moju najlepšiu priateľku. A vďaka nej som mala to neskutočné šťastie spoznať jej maminu.
Skvelá žena.
Ani neviem ako by som ju popísala, lebo slová na to nestačia.
Bola to jednoducho žena s veľkým Ž a mama s veľkým M.
Netrávili sme spolu veľa času, no vedela som, že ma má rada, že jej na mne záleží.
Vedela som, že keby potrebujem, je tu pre mňa.
Vždy totiž bola!
Pri písaní týchto slov, viet, úľava neprišla.
Prvýkrát boli obidva svety rovnaké.
Pôsobili na mňa rovnako.
Len ťažoba na hrudi.
Smútok a plač.
Dodnes sa mi tisnú slzy pri spomienke na ňu.
Svet by nemal prichádzať o takých ľudí ako bola ona.
Človek, ktorý nemyslel na seba a rozdával radosť všade navôkol.
Navždy ostane v mojom srdci.
Chýbate mi..
Chýbate.
Počkajte tam na nás!
V jednej chvíli tu si a v tej druhej zrazu
nie.
Odišla si bez toho, aby sme sa na to pripravili.
Plakala si, keď sme sa
narodili- od šťastia.
My plačeme teraz, keď si nás opustila, no naše slzy nie
sú šťastné.
Si tu a nie si.
V jednej chvíli ti chcem povedať
všetko, čo som ti povedať nestihla.
Chcem byť pri tebe navždy, lebo mám pocit,
že som nebola.
Si tu, nie si.
Hľadám tvoju teplú, vrúcnu náruč, no stratila
som sa vo vlastnom smútku.
Si môj anjel, strážny.
Bolí to.
Strata.
Prázdnota.
Budúcnosť už nie je taká jasná
ako kedysi.
Skôr mám pocit, že zmizla.
Zahalili ju mraky smútku.
Odhrň ich
prosím. Nie hneď, daj mi čas.
No potom mi môžeš pomôcť a ukázať znovu
správny smer.
Si predsa môj strážny anjel.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára