Odraz minulosti

Srdce mi sčernelo. 

Chvíľu to trvalo, ale stalo sa.

Už ho viac nepotrebujem. 

Už viac nik mi neublíži. 

Bola som voľná. 

Možno dokonca šťastná. 

Neporaziteľná.

A tak som blúdila po prázdnych nočných uliciach. 

Vnímala prázdne výklady, ktoré mi pripomínali mňa samú. Prázdnu. 

Už nič vo mne neostalo. 

Žiadny kúsok citu či nehy. 

Všetko a nič. 

Všetko stratilo význam a nič ma nezaujímalo. 

Kráčala som stále ďalej a ďalej. 

Zastala som.

V odraze minulosti som zahliadla starú známu tvár. 

Moju.  

Nebola ničím podobná tej starej. 

Teda takmer.  

Stále mala tie isté vrásky na čele. 

To jediné ostalo. 

Zmenil sa svet, zmenila sa aj tvár.

V odraze som zbadala známu tvár. 

Moju tvár. 

Áno určite som to bola ja, ale niečo sa zmenilo. 

Úsmev už dávno opustil tú tvár. 

Nahradil ho smútok v očiach. 

Smútok, ktorý bol nekonečný.

Pramenil v duši mojej. 

Tá jediná ešte ostala nedotknutá. 

Dušu ťažko zničiť. 

Tú nešťastnú ešte ťažšie. 

Rozmýšľala som. 

Prečo som sa dostala až sem? 

Prečo ostatní zmizli? 

Prečo sa odo mňa odvrátili? 

Ostala som sama. 

Nikto nemal záujem pomôcť mi. 

Nikto. 

Kedysi možno.

Ale tie časy už dávno pominuli. 

Ja som sa zachrániť nevedela. 

Bolo príliš neskoro. 

To viete.

Srdce ako uhoľ a duša ako noc. 

Niet cesty späť.

Musela som žiť s pocitom samoty. 

Musela som žiť s pocitom, že...

Môj život skončil. 

Už len peklo na mňa čaká.

Čaká a nevie sa dočkať. 

Srdce mi sčernelo. 

Trvalo to pridlho, cesta späť nie je.

Potrebujem ho. 

Už viac nik mi neostal.

Bola som zviazaná spomienkami na šťastný život. 

Bola som zničená.

Životom porazená.