Cítila som na tvári slnečné lúče, ktoré sa ku mne snažili predrať spoza okna.
Zamrkala som. Toto predsa nebola moja posteľ.
Zamrkala som znovu.
Nemocnica.To zistenie mnou zatriaslo.
V hlave sa mi začali ozývať splašené myšlienky: Čo robím v nemocnici? Čo sa mi stalo?! Prečo nikto nič nehovorí? Tak prečo?!!
Nakoniec som sa odvážila otvoriť oči úplne. Izba bola prázdna a celkom tichá.
Jediný rušivý zvuk vydával prístroj, z ktorého viedli hadičky a ku podivu jedna z nich končila v mojej ruke. Radšej som sa nad tým nezamýšľala ak som si nechcela predstavovať ihlu zapichnutú v mojej ruke.
No potom som sa zastavila.
Ak je toto moja ruka, tak potom kto som ja?
Kto??
Ako sa vlastne volám?
Prečo tu nikto nie je, aby mi to povedal?
Prečo si nič nepamätám? Mám v hlave jednu veľkú čiernu dieru.
Zrazu do miestnosti vstúpila žena. Keď zbadala, že som hore rozplakala som.
Nevedela som prečo plače. Sestričky plačú, keď vidia svojich pacientov? Neviem, v nemocnici som bola prvýkrát. Pokiaľ si teda pamätám.
No nedokázala som z nej spustiť zrak. Pozerala som na ňu a ona na mňa.
Podišla ku mne a oslovila ma menom, ktoré mi nič nehovorilo.
Vydesene som na ňu pozerala, až sa spýtala: ,,Vieš vôbec kto som?´´
Ako náhle som pokrútila hlavou na znak nesúhlasu, zatriasla sa a povedala s bolesťou v očiach: Som tvoja mama.´´
Po tých slovách som ostala ako obarená, nezmohla som sa na nič.
Jediné, čo ma v tej chvíli zaujímalo bolo prečo si nič nepamätám.
Prečo si nepamätám vlastnú mamu.
Moja mama začala rozprávať ako sa mi to stalo. Ako som spadla na tréningu z troch metrov, keď som otvárala okno. Padla som na hlavu a utrpela veľký otras mozgu.
Neskôr vstúpil do izby doktor. Pýtal sa ako sa cítim či si niečo pamätám. Ja som mu s trpkosťou odpovedala, že ak si nespomínam na vlastnú mamu, ťažko si budem pamätať niečo iné.
Len prikývol a zobral so sebou jedinú osobu, ktorú som poznala.
Osamela som a znovu zatvorila oči.
Poznáte ten pocit, keď si chcete vyčistiť hlavu a mať tam totálne prázdno?
Ani ja som to doteraz nepoznala. No teraz tam nebolo nič.
Nevedela som dokonca ani aký tréning myslela.
Vracala sa ku mne únava, ktorá ma po chvíli premohla.
V snoch ma obklopila temnota a prázdno.
Ďalšie dni boli podobné tomu prvému. Prestala som počítať koľko dní som hore.
Ďalšie dni boli podobné tomu prvému. Prestala som počítať koľko dní som hore.
Všetky vyzerali rovnako. Jediné na čo som sa mohla tešiť boli návštevy mojej maminy, ktorú som musela na novo spoznávať.
Každý deň mi hovorila kto som bola, čo som robila, akých som mala kamarátov a rodinu. Asi po štyroch dňoch sa objavil vo dverách muž s chlapcom.
Nespoznala som ich, ale ako si som vedela, že je to moja rodina.
Nesmelo ku mne pristúpili, nevedeli ako zareagujem. Ja sama som to nevedela.
Mala som pravdu bol to môj otec s mojím bratom.
Bolo to zvláštne stretnutie.
Kdesi hlboko som cítila, že som musela mať s nimi úžasný vzťah, ktorý len tak zmizol.
Bolo mi to ľúto.
Ten večer som sa naplakala viac ako zvyčajne.
Po týždni som sa začala zaujímať o mojich kamarátov.
Po týždni som sa začala zaujímať o mojich kamarátov.
Pýtala som sa maminy prečo za mnou neprišli.
Možno som ich nepoznala, ale bolela ma predstava, že oni mňa poznajú a nestojím im za jednu návštevu.
Mama ma však upokojila.
Mali zakázané návštevy. Vravela, že musím ísť na všetko pomaly.
Po troch náročných týždňoch ma prepustili domov.
Po troch náročných týždňoch ma prepustili domov.
Presnejšie 27.6.2009.
Bola som vzrušená. Prvýkrát uvidím svoj domov.
Keď sme zastali s autom pred panelákom z jedného bytu sa začal ozývať psí štekot.
Dúfala som, že je to náš byt.
Pri odomykaní dverí toho bytu sa na mňa vyrútila maďarská vyžla.
Nikdy som nebola šťastnejšia zo zvieraťa. A to zviera ma tak veľmi ľúbilo aj keď som si na neho nespomínala.
Toto mi pripomenulo, že možno som stratená, ale títo ľudia a takéto drobnosti a štekot na privítanie ma vrátia späť do života.
Po čase ma začali navštevovať moji kamaráti.
Po čase ma začali navštevovať moji kamaráti.
Boli to skvelí ľudia, s ktorými si budem iste rozumieť.
Bola som rada, že ma neopustili.
Aj keby som si asi neuvedomila keby som ich nestretla znovu.
Spolu s kamarátmi som spoznala vlastné písmo.
Milióny zapísaných riadkov v mojich starých denníkoch.
Spoznávala som samu seba a bolo to veľmi mätúce.
Akoby som čítala slová niekoho cudzieho a nie moje vlastné.
Každý večer som hľadela na všetky fotky, ktoré ma obklopovali.
Hľadala som v nich aspoň nejaké záblesky minulosti, ktoré sa však už nikdy neukázali.
Začínala som žiť.
Začínala som žiť.
V septembri som nastúpila do školy.
Bola som v mojej starej triede, ale všetko bolo pre mňa nové.
Správali sa ku mne tak milo inak ako k ostatným.
Na chodbe ma zdravilo veľa ľudí, ktorí sa pri mne zastavili a pýtali sa či si ich pamätám. Moja odpoveď bola vždy záporná.
Prešlo veľa času kým som sa zaradila späť ako normálny človek.
Možno mi pomohol basketbal kam som znovu začala chodiť.
Bola som nadšená trávením času v tej telocvični.
Napĺňalo ma to zvláštnym pocitom, ktorý som pred tým nepoznala.
Na mojom prvom neprvom zápase to bolo neopísateľné.
A keď sme vyhrali zaplavila ma čistá radosť.
Vedela som, že toto je moja životná cesta, ktorej sa už nikdy nepustím.
V tej chvíli som vedela, že som toho veľa stratila, ale to najpodstatnejšie ostalo a robilo ma to šťastnejšou než predtým.
Možno som niekedy ľutovala, že som nepoznala tú osobu predo mnou.
Celkom mi chýbala.
Musel to byť zaujímavý človek .
Ďakujem jej ,že mi prenechala taký skvelý život, ktorý som plánovala žiť naplno.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára